Existujú koncepty, ktoré zostarnú skôr, než sa naozaj usadia v pamäti, a potom také, ktoré aj po rokoch stále niečo hovoria každému, kto sa na ne pozrie. Pininfarina Nautilus patrí jednoznačne do druhej skupiny. Takmer tridsať rokov po premiére je stále jedným z najodvážnejších experimentov, aké opustili brány turínskej karosárne. Vzala sériový Peugeot 605 a premenila ho na prázdne plátno, na ktorom sa dalo nanovo predstaviť, čo všetko môže byť veľká reprezentatívna limuzína v časoch, keď bol dizajn auta ešte skutočným otvoreným ihriskom.
Písal sa rok 1997, zlatá éra automobilového dizajnu. Automobilky dávali štúdiám a dizajnérskym domom nezvyčajne voľnú ruku. Concept car vtedy neslúžil len ako predzvesť konkrétneho modelu, ale najmä ako manifest dizajnérskej filozofie. V takomto prostredí vznikla Nautilus – a jej meno rozhodne nebolo náhodné. Odkaz na morský svet sa premietol do plynulých plôch a objemov, ktoré pôsobia, akoby ich vytvarovala voda, nie kurzor na obrazovke počítača.
Peugeot 605 pretvorený na športovú vlajkovú loď
Pod karosériou stojí Nautilus na technickom základe Peugeotu 605, Pininfarina ho však upravila do posledného detailu. Rázvor náprav narástol o 15 centimetrov, rozchod kolies sa rozšíril o šesť centimetrov na každej strane. Výsledkom je dlhá a široká limuzína, ktorá pôsobí na ceste úplne inak než sériový model. Váži takmer 1 800 kilogramov, no turínski stylisti sa snažili hmotnosť opticky skryť – postoj auta je nízky, napnutý, až mačkovito pripravený k skoku. Imponuje, ale zároveň si zachováva eleganciu. Je to jedna z prvých serióznych odpovedí na otázku, ktorú si kladieme dodnes: ako môže vlajková limuzína zostať dôveryhodná v čase, keď svet od nej vyžaduje aj športovosť?
Matná akvamarínová: farba, ktorá v roku 1997 znela ako rúhanie
Práve karoséria je miestom, kde Nautilus ukazuje najviac odvahy. Plochy sú napnuté, objemy presne modelované, línie plynule nadväzujú jedna na druhú ako morský prúd. Skutočným šokom je však lak. Pininfarina siahla po matnom metalickom odtieni akvamarínovej, ktorý koncom deväťdesiatych rokov nikto neaplikoval na reprezentatívne sedany. Dnes sú podobné farby v trende, vtedy to bol otvorený manifest. Táto farba je podpisom celého projektu – jasný signál, že koncept nechce oslňovať leskom chrómu, ale atmosférou povrchu mora, pozorovaného proti svetlu.
Interiér s odkazom na medzivojnové limuzíny
Možno najväčším prekvapením Nautilusu je interiér. Pininfarina preniesla dialóg s oceánom aj dovnútra – v podobe vlnitých plôch a scénickej kompozície palubnej dosky, ktorá pripomína divadelné javisko. Najzaujímavejšia je však práca s priestorom. Predné sedadlá v modrej farbe sú navrhnuté pre vodiča a spolujazdca, s dôrazom na ergonómiu a funkčnosť. Zadné sedadlá v sivej hovoria iným jazykom: mäkký komfort, privítanie, ušľachtilé materiály. Ide o priamy odkaz na predvojnové limuzíny, v ktorých patrilo miesto za volantom šoférovi a zadná časť kabíny bola salónom majiteľa. V ére tichého luxusu a zdieľanej mobility pôsobí táto myšlienka prekvapivo aktuálne.
Prečo Nautilus stále rezonuje
Pininfarina Nautilus sa nikdy nedostala do sériovej výroby – a pravdepodobne na to ani nebola určená. Napriek tomu sa pravidelne vracia v rozhovoroch dizajnérov aj automobilových nadšencov. Pripomína spôsob uvažovania o aute, ktorý je dnes čoraz vzácnejší. Bola to doba, keď si karosáreň mohla dovoliť vziať sériovú limuzínu, predĺžiť ju, rozšíriť, nalakovať farbou, ktorá v cenníkoch neexistovala, a predstaviť ju svetu ako víziu budúcnosti. Dnešné koncepty sú často len mierne preoblečené predprodukčné modely, zviazané jednotnou platformou, obrazovkami a technickými normami.
Nautilus naopak ukazuje, čo sa stane, keď sa dizajn naozaj dostane do centra pozornosti. Vznikne objekt, ktorý aj po troch desaťročiach stále dokáže strhnúť pohľad a prinútiť nás zamyslieť sa nad tým, čo všetko by auto mohlo byť, keby sme mu znovu dovolili snívať.
