Ulice Padovy sa zmenili na nekonečný labyrint rozkopávok. Každý, kto si v posledných mesiacoch sadne za volant, to cíti na vlastnej koži: mestská doprava je prakticky paralyzovaná. Príčina každodenného chaosu má konkrétne meno, ukryté pod nedotknuteľnou nálepkou „ekologickej transformácie“ – mestský električkový systém. Jeho výstavba spustila prudkú urbanistickú revolúciu, ktorá výrazne komplikuje život všetkým, čo sa potrebujú po meste presúvať za prácou či povinnosťami.
Aby sme pochopili, ako k tomu došlo, treba sa vrátiť na koniec 90. rokov a začiatok 2000-iek. Práve vtedy, za vlády stredopravicovej koalície a vtedajšej primátorky Giustiny Destro, vznikla myšlienka zaviesť v Padove kontroverzný systém Translohr – hybrid medzi električkou a autobusom, ktorý jazdí na pneumatikách, ale je vedený jedinou centrálnou koľajnicou.
Paradoxom je, že túto technicky spornú, no obrovskú investíciu neskôr plne prevzal a obhajoval stredolavicový tábor. Otvorenie prvej trate aj následné rozširovanie – od éry Flavia Zanonata až po dnešnú radnicu primátora Giordaniho – ukazujú, ako sa z električky stal politický fetiš, ktorý bez prestávky prechádzal z jedného tábora do druhého. Pravica aj ľavica si projekt posúvali ako horúci zemiak, až napokon spoločne prispeli k súčasnému kolapsu dopravy v meste.
Mestský priestor sa nedá nafúknuť
V oblasti verejnej dopravy existuje základné pravidlo, na ktoré akoby samospráva zabudla. Veľkokapacitná koľajová doprava na vlastnom telese je skvelý nápad, ak máte k dispozícii široké bulváry veľkomesta. Ak však chcete natlačiť kilometre betónových platforiem a koľajníc do historicky stiesneného mestského priestoru, nevzniká udržateľná mobilita, ale dopravný problém bez precedensu.
Aby električka vôbec mala kadiaľ prejsť, Padova musela prekresliť svoj cestný systém často nelogickým a represívnym spôsobom. Objavili sa kruhové objazdy tam, kde nikdy neboli, zúžené pruhy, nekonečné obchádzky a jednosmerky, ktoré pôsobia, akoby boli navrhnuté na skúšku trpezlivosti vodičov. Výsledok? V špičke môže cesta z železničnej stanice do štvrte Guizza trvať pokojne aj hodinu. Podobne je na tom aj oblasť Chiesanuova, kde sa hlavný ťah zmenil na trvalú zápchu a denne blokuje stovky pracujúcich v nekonečných kolónach.
Ciele projektu pritom zneli ušľachtilo: znížiť automobilovú dopravu a obmedziť emisné zaťaženie. Realita však ukazuje presný opak. Ak sú vodiči uväznení v kilometrových zápchach, tisíce motorov bežia zbytočne na voľnobeh. Autá pália palivo bez toho, aby sa pohli, a úroveň smogu rastie práve tam, kde mala klesnúť.
Výsledkom je učebnicový autogól: namiesto toho, aby si obyvatelia zvykali na verejnú dopravu, vnímajú električkový systém ako vnúteného a agresívneho votrelca.
Filobus: prehliadnutá alternatíva, ktorá mohla mestu ušetriť trápenie
Pri tom všetkom pritom existovalo riešenie, ktoré by bolo podstatne flexibilnejšie, plynulejšie a výrazne lacnejšie: moderný filobus. Stačilo vybudovať sieť trolejového vedenia a nasadiť vozidlá novej generácie. Nebolo by treba liať betónové pásy do stredu ciest, vykonávať masívne výkopy na presun inžinierskych sietí ani rozrezať mesto na dve polovice.
Doprava by mohla zostať plynulá a prirodzená. Ľudia by sa dostali do cieľa rýchlejšie, bez zbytočne spáleného paliva v kolónach, a ak by našli pohodlný a neagresívny verejný dopravný prostriedok, mnohí by ho zrejme začali používať dobrovoľne. V takom scenári by sa emisie v meste skutočne znížili – nie len na papieri.
Horúčka z eurofondov, meškania a strašiak údržby
Za tvrdohlavým trvaním na nových električkových tratiach sa podľa všetkého skrýva najmä finančná motivácia. Projekt prilákal približne 350 miliónov eur, prevažne z fondov EÚ a plánu obnovy PNRR. Bola to lavína peňazí, ktorú bolo treba rýchlo minúť a vykázať, čo spustilo preteky v čerpaní zdrojov a zatienilo základnú otázku: či je zvolený systém pre mesto naozaj vhodný.
Okrem súčasných problémov visí nad Padovou aj otáznik budúcej prevádzky a spoľahlivosti. Tento typ električky si vyžaduje nepretržitú, presnú a drahú údržbu trate aj vozidiel. Bez nej hrozia náhle výpadky služby, ktoré obyvatelia už v minulosti zažili. Navyše, nad mestom sa vznáša riziko meškania stavieb: viaceré veľké úseky majú problémy dodržať prísny harmonogram PNRR, takže dočasné bariéry sa menia na trvalé jazvy v mestskom priestore.
Najväčšiu cenu za túto krátkozrakú víziu platia opäť obyvatelia Padovy. Stali sa rukojemníkmi nikdy nekončiaceho staveniska, strácajú hodiny v zápchach a sledujú, ako sa ich mesto mení na rozkopanú dopravnú šachovnicu. To všetko v mene „pokroku“, ktorý zatiaľ priniesol najmä stres, výfukové plyny a veľmi vysoký účet zaplatený z verejných peňazí aj z času ľudí, ktorí tu žijú a pracujú.
