V ére moderných superšportov končia mnohé ikonické autá v sterilných garážach a majitelia s nimi zaobchádzajú skôr ako s finančným aktívom než ako s tým, čím v skutočnosti sú: strojmi postavenými na jazdu. Občas sa však objaví príbeh, ktorý tento prístup úplne obráti naruby. Presne to je prípad Louisa Floryho, zberateľa a nadšenca, ktorý nedávno zaujal pozornosť tým, že odmietol 12 miliónov dolárov za svoju Ferrari F50 – jednu z najrýchlejších a najvzácnejších hyperáut, aké kedy v Maranelle vznikli. Na prvý pohľad šokujúce rozhodnutie má v skutočnosti veľmi jednoduché pozadie: nie je za ním žiadna kalkulácia, ale čistá láska k autám.
Flory vyrastal na farme, bez veľkých peňazí a výhod. Spomína si, ako trávil detstvo pri plagáte Lamborghini nad posteľou a sníval o autách, ktoré vtedy pôsobili nedosiahnuteľne. Vášeň však nevyprchala – naopak, stala sa motorom úspešnej podnikateľskej kariéry, ktorá ho neskôr priviedla do úzkeho kruhu veľkých zberateľov. Jeho cieľom však nikdy nebolo hromadiť autá ako trofeje. Mal dva jasné sny: najprv vlastniť Ferrari F40 a potom Ferrari F50.
Prvý sen si splnil a druhý sa stal skutočnosťou, keď kúpil Ferrari F50 z roku 1996 v odtieni Giallo Modena, s číslom podvozka 17. Ide o prvú F50 lakovanú v tejto špeciálnej žltej farbe. Tento detail je dôležitý aj preto, že medzi rokmi 1995 a 1997 vzniklo len 349 kusov Ferrari F50, takže každý exemplár predstavuje malý kúsok histórie značky.
Ferrari F50: Formula 1 na značkách
Aby sme pochopili, prečo niekto odmietne 12 miliónov dolárov, treba vedieť, čo Ferrari F50 v skutočnosti je. Auto debutovalo v roku 1995 pri príležitosti 50. výročia značky Ferrari a dodnes patrí medzi najradikálnejšie modely, aké kedy opustili brány továrne. Nie je to len evolúcia F40, ale takmer monopost Formuly 1 adaptovaný na cestu: uhlíkový monokok, atmosférický 4,7-litrový dvanásťvalec odvodený priamo z monopostu Ferrari 641 F1 a šesťstupňová manuálna prevodovka.
Vyše 500 koní, odnímateľná targa strecha a hmotnosť okolo 1 230 kg znamenali v polovici 90. rokov extrémne výkony a absolútne analógový zážitok z jazdy – bez zásahov elektronických asistentov, ktoré dnes dominujú superšportom. Práve táto filozofia, dnes takmer vymiznutá, stojí za raketovým rastom hodnoty F50 na trhu. V posledných rokoch ceny tzv. halo car z 80. a 90. rokov prudko vzrástli a viacero exemplárov sa v aukciách predalo za viac než 8 miliónov dolárov. Trh tak jasne ukazuje, že najčistejšie modely Ferrari prežívajú druhú zlatú éru.
Auto na jazdenie, nie do vitríny
Najzaujímavejší na celom príbehu však nie je samotná vzácnosť auta, ale prístup jeho majiteľa. Louis Flory svoje autá naozaj používa: z garáže si takmer každý deň vyberie iné a jazdí s ním. Jeho Ferrari F50 preto nie je zamrznutou investíciou, ale autom, ktoré plní to, kvôli čomu ho Ferrari stvorilo – jazdí po cestách.
Práve preto dokázal bez zaváhania odmietnuť ponuku v hodnote malého súkromného múzea. Predaj by neznamenal len zbaviť sa mimoriadne cenného kusu techniky, ale aj vzdať sa osobného príbehu, ktorý si Flory budoval celé desaťročia vášne a úsilia. V čase, keď mnohé F50 najazdia za celý život len pár stoviek kilometrov, pôsobí rozhodnutie auto skutočne jazdiť takmer ako rebélia voči trhu. A možno práve preto jeho príbeh tak silno rezonuje u všetkých, pre ktorých sú autá predovšetkým sny na kolesách, nie riadky v investičnom portfóliu.
