Keď sa hovorí o raste cien ropy, obmedzení ťažby či o zvýšení produkcie, vždy sa spomína tá istá jednotka: barel. No prečo sa v jednom bareli počíta práve s objemom 159 litrov?
Na prvý pohľad pôsobí číslo 159 náhodne, v skutočnosti má však jasné historické pozadie z čias zrodu amerického ropného priemyslu v 19. storočí. Štandard vznikol pri prvých komerčných ropných vrtoch v USA. V roku 1859 otvoril Edwin L. Drake v štáte Pensylvánia jeden z prvých úspešných ropných prameňov. V tom čase neexistovala jednotná merná ani prepravná jednotka pre ropu, takže producenti jednoducho používali bežné drevené sudy, ktoré už boli v obehu pre iné druhy tovaru.
Prečo práve 42 amerických galónov?
V americkom obchode sa už skôr udomácnil sud – barrel – s objemom 42 amerických galónov. Toto opatrenie pochádzalo z poľnohospodárstva a do ropného biznisu sa len plynule prenieslo. Jeden americký galón má 3,785 litra. Ak ich vynásobíme 42, dostaneme 158,97 litra. Po zaokrúhlení sa tak jeden barel rovná 159 litrom.
Voľba tejto veľkosti mala veľmi praktické dôvody. Naplnený 42-galónový sud vážil približne 136 kilogramov, takže ho dvojica pracovníkov ešte dokázala premiestniť. Väčšie sudy by boli pri manipulácii príliš ťažké, menšie by zas zvyšovali náklady na prepravu, keďže by bolo treba viac obalov aj viac manipulácie.
Úniky a vyparovanie ako problém
Drevené sudy 19. storočia neboli žiadne moderné priemyselné kontajnery. Tvorili ich drevené dosky stiahnuté kovovými obručami a konštrukčne nikdy nedosahovali úplnú tesnosť.
Typické straty vznikali v dôsledku:
- netesností v spojoch medzi doskami,
- zosychania dreva pri suchu,
- vyparovania ľahších zložiek ropy,
- strát pri prelievaní počas prepravy.
Surová ropa obsahuje prchavé zložky. Pri zmenách teploty sa časť z nich mohla odpariť. Počas prepravy na vozoch alebo neskôr po železnici dochádzalo aj k únikom cez netesnosti.
Objem 42 galónov poskytoval určitú rezervu. Sudy sa v praxi často plnili mierne nad menovitý objem, aby po transporte a skladovaní kupujúci dostal čo najviac z dohodnutého množstva. Straty síce neboli hlavným dôvodom určenia tejto veľkosti, no pri jej praktickom rozšírení zohrali svoju úlohu. Nie je však doložené časté tvrdenie, že barel bol pôvodne 40-galónový sud, ktorý sa zámerne preplňoval o ďalšie dve galóny na kompenzáciu únikov.
Industrializácia a zavedenie štandardu
S nástupom ropného impéria Standard Oil pod vedením Johna D. Rockefellera sa toto opatrenie v roku 1872 formálne stalo priemyselným štandardom. Odvtedy bol sud s objemom 42 galónov oficiálne definovaný ako základná jednotka. Z pôvodne fyzického prepravného obalu sa postupne stala predovšetkým účtovná a obchodná jednotka.
Dnes sa ropa už v drevených sudoch nevozí. Putuje ropovodmi, naftovými tankermi a skladuje sa v obrovských nádržiach. Barrel však prežil ako účtovná jednotka. Na medzinárodných burzách, ako je New York Mercantile Exchange, sa ropa stále obchoduje v bareloch a v tejto jednotke sa uvádzajú aj ťažobné objemy, zásoby a cenové kotácie.
Pre lepšiu predstavu: zvýšenie produkcie o 206 000 barelov denne znamená približne 32,7 milióna litrov ropy za deň. Celosvetová ťažba sa pohybuje okolo 100 miliónov barelov denne, čo zodpovedá približne 15,9 miliardy litrov.
Objem 159 litrov na jeden barel nie je náhoda, ale výsledok historického vývoja amerického obchodu, technických možností 19. storočia a neskoršej priemyselnej štandardizácie. Hoci sa ropa už dávno neprepravuje v drevených sudoch, barel ako jednotka prežil až dodnes – a stále určuje, ako hovoríme o rope, jej cene aj množstve.
